Dýchajú rovnaký vzduch ako my, spievajú piesne, ktoré sa šíria stovky kilometrov, a niektoré z nich preplávajú tisíce kilometrov len preto, aby priviedli na svet mláďa. Stretnutie s veľrybou nie je len ďalší bod na vašom cestovateľskom zozname. Je to chvíľa, pri ktorej si človek uvedomí, aký je malý.
Pozorovanie veľrýb dnes patrí k najobľúbenejším zážitkom na cestách. Na viacerých miestach sveta sa organizujú plavby, ktoré vás zavedú tam, kde sa veľryby v danom období zdržiavajú, a na niekoľkých výnimočných miestach sa s nimi dá dokonca aj plávať. Veľryby však nepoznajú hranice. Mnohé druhy každý rok prekonávajú tisíce kilometrov medzi chladnými vodami, kde sa kŕmia, a teplými moriami, kde rodia mláďatá. Môže sa preto stať, že tú istú veľrybu uvidíte na jednom konci oceánu a o niekoľko mesiacov ju niekto iný zachytí na opačnom konci. Vo všeobecnosti platí, že veľryby migrujú v rámci toho istého oceánu medzi chladnými polárnymi oblasťami, kde majú dostatok potravy, a teplejšími vodami bližšie k rovníku, kam sa chodia páriť a rodiť mláďatá. Niektoré jedince však nemigrujú vôbec a iné zasa dokážu preplávať naprieč niekoľkými oceánmi.
Každá veľryba má svoj „odtlačok prsta“
Vďaka pozorovaniu veľrýb môže dokonca obyčajný turista pomôcť vede. Spodná strana chvostovej plutvy (po anglicky fluke) je totiž u každej veľryby jedinečná, podobne ako ľudský odtlačok prsta. Toto využíva platforma Happywhale.com, kam môže ktokoľvek nahrať fotku chvosta veľryby, ktorú urobil počas plavby alebo potápania. Algoritmus ju porovná s databázou a vo väčšine prípadov vám prezradí, ktorú veľrybu ste práve videli, kde sa už predtým objavila a ako ďaleko sa dostala. Vďaka podobným fotkám sa napríklad podarilo zistiť, že jedna z veľrýb, konkrétne vráskavec dlhoplutvý, už preplával vyše 13 000 kilometrov z Pacifického pobrežia Južnej Ameriky (Kolumbia) a doplávala do východnej Afriky (Zanzibar, Tanzánia).
A môžete si byť istí, že títo giganti sa počas svojho života nacestujú skutočne veľmi veľa – veľryby totiž patria k najdlhšie sa dožívajúcim cicavcom na svete. Ako dlho sa presne dožívajú nebolo ani samotným vedcom dlho zrejmé a vek veľrýb tak ostával predmetom dohadov. Zlom prišiel až v roku 2007, keď aljašskí lovci ulovili veľrybu grónsku a pod vrstvou tuku jej našli úlomok harpúny z 19. storočia. Podľa neho mala veľryba v čase smrti 115 až 130 rokov, hoci sa dovtedy predpokladalo, že sa dožívajú len 60 až 70 rokov. Novšia genetická štúdia z roku 2019 posunula odhad ešte ďalej – veľryba grónska sa podľa nej môže dožiť až 268 rokov. Niektoré dnes žijúce jedince tak mohli prísť na svet ešte za vlády Márie Terézie, čo robí tieto stvorenia ešte fascinujúcejšími.
Kam a kedy za nimi vyraziť
Veľryby sa nedajú objednať na konkrétny deň, no sú miesta a obdobia, keď je šanca na ich pozorovanie výrazne väčšia. Modré veľryby sa oplatí pozorovať na Srí Lanke pri Mirisse (približne od novembra do apríla), kosatky zas v zime v nórskych fjordoch pri Tromsø (od novembra do januára). Na piedestáli nášho výberu sú však vráskavce dlhoplutvé (po anglicky humpback whales). Títo nežní obri sú mimoriadne hravé veľryby, ktoré sú aj napriek svojej ohromujúcej váhe až 40 ton, známe ladnými skokmi nad hladinu, dlhým cestovaním a clivými piesňami samcov.
V Mexiku sa vydávame pozorovať kosatky, raje, guľohlavce a mnohé iné úchvatné podmorské stvorenia do mexického štátu Baja California Sur – okolia jeho hlavného mesta La Paz a príbrežného Cortezovho mora. Začiatkom apríla je tu sezóna veľrýb v plnom prúde, v druhej polovici to môže byť aj bez davov. Pri troche šťastia stretneme aj vráskavce dlhoplutvé či modré veľryby, ktoré sa v Cortezovom mori zdržiavajú približne od februára do apríla.
Na Islande je pri Húsavíku najlepšia šanca vidieť nielen polárnu žiaru, ale aj vráskavce dlhoplutvé. Veľryby sa tu oplatí prísť vyhľadať najmä počas leta. Sezóna končí približne v prvej polovici septembra, kedy posledné veľryby migrujú na juh.
Najväčšie dobrodružstvo však zažívame takmer na opačnom konci sveta, v južnom Pacifiku. Ostrovný štát Tonga je jedným z mála miest na svete, kde sa dá s vráskavcami dlhoplutvými legálne plávať. Na Fidži nás zas čaká rajský relax a bujný podmorský svet.
Plávanie s obrami v Tonge
Pozorovať veľrybu z lode je zážitok. Vliezť do vody a ocitnúť sa pár metrov od nej je však niečo úplne iné. Vráskavce dlhoplutvé migrujú každý rok od júla do októbra z Antarktídy do centra Pacifiku, aby sa v teplých, chránených vodách párili, rodili a starali sa o mláďatá. Cesta sem im trvá takmer 5 000 kilometrov.
Tonga vyhlásila svoje vody za útočisko veľrýb už v roku 1978 a pravidlá sú prísne. Do vody smú naraz len štyria plavci s jedným licencovaným sprievodcom, bez potápačských prístrojov a bez hlasných zvukov. Podmienky nášho šnorchlovania vo vode určuje vždy veľryba, ktorá sa rozhodne či sa priblíži alebo odpláva.
Zaujímavosť: Tonga je striktne kresťanskou krajinou a nedeľa je tu dňom odpočinku, takže je zakázané robiť akúkoľvek vodnú aktivitu. Veľryby majú teda aspoň jeden deň v týždni úplný pokoj.
A čo Fidži?
Fidži patrí k vysnívaným destináciám, no s veľrybami si ho treba spájať opatrne. Je to chránená oblasť pre veľryby a organizované plavby s nimi tu nenájdete. Vráskavce dlhoplutvé sa tu síce objavujú od júna do októbra, no stretnutia sú čisto náhodné a divoké. Preto sa na Fidži sústredíme na iné aktivity – dokonalý oddych a objavovanie iného podmorského sveta, napríklad stretnutia s býčími žralokmi (bull sharks).
Prečo sa to oplatí
Stretnutie s veľrybou si človek zapamätá nie kvôli fotke, ale kvôli pocitu. Pri pohľade na zviera, ktoré je väčšie ako autobus a pritom sa pohybuje s úžasnou ľahkosťou, sa na chvíľu zastaví čas a uvedomíte si, akí sme my ľudia malí.