„Asi nie je miesto, ktoré som navštívila a nestrihala tam podcasty,“ hovorí Tina Paholík Hamárová, podcasterka a sprievodkyňa, ktorá je súčasťou Nomadix tímu. Je autorkou cestovateľského podcastu Všesvet, ktorý od roku 2018 vychádza ako prvý svojho druhu na Slovensku a dejepisného podcastu Tak bolo. Spolupracovala aj na projektoch ako Odsúdení na neúspech pod denníkom SME či minisérii Zradili Hitlera. Od roku 2017 však žila a cestovala viac v zahraničí ako doma – absolvovala tri Work and Travel letá v USA a žila v Austrálii, Spojených arabských emirátoch a Kanade. Špecializuje sa na krajiny islamu, Blízky východ, Severnú Afriku a Strednú Áziu. Je tiež FIVB certifikovaná trénerka volejbalu, spolu s manželom prevádzkuje kórejské bistro Dosirak a je mamou malého Olíka. Ako sa dá toto všetko stíhať, do ktorej krajiny sa najradšej vracia, kde podľa nej žijú najmilší ľudia na svete a ešte omnoho viac sa dočítate v článku.
Je to vtipné, ale úvodnú otázku mám identickú, akú si dala ty mne. Pre tých, čo ťa nepoznajú, ako by si sa opísala v troch vetách? Podcasterka, sprievodkyňa, mama, milovníčka motoriek…?
Nuž, postupne si dopĺňam aj svoj profil… (smiech). Občas sa označujem ako „všudybílka“, pretože som človek, čo neobsedí na mieste a mám rada veľmi veľa aktivít, najlepšie naraz! Ale dajme tomu, že to, čo ma charakterizuje najmä posledných pár rokov, je určite podcastovanie.
Robím s kamarátmi dva podcasty – cestovateľský Všesvet, ktorý vychádza od roku 2018 a bol prvým cestovateľským podcastom na Slovensku, aktuálne ho spolumoderujem s Lukášom Ondečaninom. Druhý je dejepisný podcast Tak bolo, ktorý vychádza od roku 2020 a popularizuje históriu cez fun facty a príbehy ľudí, ten robím s Jurom Jeleňom a Dominikou Kardelis. Takisto som bola súčasťou podcastového projektu Odsúdení na neúspech, ktorý som produkovala so Zuzkou Kovačič Hanzelovou pod denníkom SME, a tiež som sa rôznymi produkčnými alebo strihovými aktivitami podieľala na minisériách ako Zradili Hitlera, ktorá vyšla na platforme Toldo, alebo som pomáhala so strihom podcastu Otcovia v plienkach. Keďže podcastový trh na Slovensku nie je až taký veľký, vyskakujem z viacerých chladničiek.
Popri tom som od roku 2017 relatívne veľa cestovala a žila viac v zahraničí, ako na Slovensku. V tomto čase sa asi zrodila moja láska k takému dobrodružnejšiemu štýlu života, spoznávaniu krajín, backpackovaniu. A keďže mám prax ako moderátorka, tieto dve vášne sa pekne spojili v tej sprievodcovskej kariére. Posledných pár rokov som teda robila aj sprievodkyňu. Síce nie až tak aktívne, ako by som chcela, ale naozaj som sa v tom našla.
Do toho všetkého sa ešte pridal volejbal, ktorý hrám od svojich 12-tich rokov. Pri živote v zahraničí som si uvedomila, aké ťažké je hľadať si nových kamarátov. Takže som znovu začala aktívne hrať tento kolektívny šport, vďaka ktorému som sa vždy nejak infiltrovala do komunity, či už to bolo v Austrálii, Kanade alebo v Spojených arabských emirátoch. V Emirátoch som si neskôr urobila aj trénerský kurz, takže som oficiálne FIVB certifikovaná trénerka volejbalu. Niekoľkokrát týždenne som trénovala decká v Dubaji aj Abu Dhabi, čo ma tiež veľmi napĺňalo a bavilo.
A teraz som, samozrejme, predovšetkým mama nášho Olíka, ktorý s nami snáď bude čoskoro aktívne cestovať, nepochybne aj hrať volejbal, a v podcastoch ho v podstate môžete počuť už teraz!
Napriek tomu, že si viem zariadiť život asi hocikde na svete, stále mám jeden hlavný domov, a to je tam, kde je moja rodina.
Máš za sebou tri Work and Travel letá v USA, život v Austrálii, Emirátoch, Kanade… Kedy si si uvedomila, že „doma” je pre teba skôr stav mysle ako konkrétne miesto?
Myslím, že až v Austrálii. Keď som cestovala predtým, tak to boli väčšinou len také dvoj-trojtýždňové tripy. Boli sme v Iráne, v Indonézii, v Gruzínsku, na Islande, v Amerike… Až keď sme odišli žiť do Austrálie, som si skutočne uvedomila, že mne sa toto nomádenie vlastne páči. Zrazu to nebolo len “mám tieto zúfalé dva týždne dovolenky”, ale “mám tu relatívne neobmedzený čas” a to znamená, že môžem tú krajinu spoznávať úplne iným spôsobom. Takže som si uvedomila, že by som takto vedela žiť asi aj dlhodobejšie – len tak sa túlať po svete, chvíľku niečo robiť tam, potom inam. Robiť v kaviarňach, na farmách, na stavbách,… proste vyskúšať rôzne povolania.
A stále ťa to drží? Ešte by si bola ochotná do toho ísť – robiť v kaviarňach a na farmách?
Samozrejme. Na farmách už asi menej, ale v kaviarňach jednoznačne. Ja milujem robiť kávu, hovoriť o nej, vymýšľať latte art, poznať svojich zákazníkov…je to pre mňa brutálny relax. S najväčšou pravdepodobnosťou by som ale popri tom ešte robila ešte nejakú inú kreatívnu aktivitu, podcasty alebo písanie. A že či by som chcela takto žiť ešte niekde v zahraničí? No, viem si to predstaviť, ale aktuálne som v inej životnej situácii, ktorá mi to až tak nedovoľuje. Ale nevravím, že sa to v budúcnosti nestane.
Keby si mohla, kde by si žila mimo Slovenska?
Krajina, kde som si vždy chcela vyskúšať život, je rozhodne Nový Zéland. Aj napriek tomu, že veľa ľudí, s ktorými som robila rozhovory, mi povedalo, že to nie je až tak super miesto na život, najmä kvôli ekonomickým podmienkam. Ale určite je skvelé na cestovanie a spoznávanie, pretože tam je všetko na jednom mieste – hory, more, polynézska história, rozmanitá spoločnosť. Pre mňa bola tá krajina tak nádherná a plná kontrastov, že by som si tam vedela predstaviť život.
Ale napríklad aj do Austrálie by som sa kľudne vrátila. Tam bolo tiež všetko – more, hory, sympatickí ľudia, prijímajúca kultúra, to sa mi veľmi páčilo. Len je to stále ďaleko od toho reálneho domova. Napriek tomu, že si viem zariadiť život asi hocikde na svete, stále mám jeden hlavný domov, a to je tam, kde je moja rodina. A Austrália bola naozaj príliš ďaleko.
(zvuky bábätka)
Nesúhlasíš so mnou, Oli? Ideme žiť do Austrálie? (smiech)
Priblíž nám trochu, ako vznikol nápad spojiť tvoje moderovanie podcastu so sprevádzaním skupín po svete?
To bola jedna veľmi príjemná náhoda, kedy ste sa vy, Peťo s Veronikou, objavili u nás doma na gauči v dubajskom byte a rozprávali sme sa o tom, aké je to pracovať ako sprievodca, a že či som nad tým niekedy rozmýšľala. Aj sme čo-to popili, povymýšľali a upiekli túto spoluprácu.
Aj v našom dejepisnom podcaste sme vydali niekoľko špecifických epizód venovaných histórii konkrétnej krajiny a mne sa zapáčilo prenikať viac do toho, ako vznikla, čo tam bolo pôvodne, ako ich potom sprznili európski kolonizátori… Baví ma to potom vysvetľovať ľuďom. Myslím, že nám to všetkým pomáha lepšie rozumieť svetu a vyvarovať sa rovnakých chýb. No a pomohli aj roky praxe v médiách. Ako moderátorka a redaktorka som mala nacvičený verejný prejav a myslím, že toto tiež hrá v prospech akejkoľvek sprievodcovskej kariéry.
A navyše, vy dvaja ste vždy boli tak veľmi nápomocní na akýchkoľvek zájazdoch a situáciách, ktoré som neskôr absolvovala, že som si to ozaj zamilovala.
Žila si v moslimskej krajine, takže sa špecializuješ na krajiny islamu, Blízky východ, Severnú Afriku a Strednú Áziu. Čo ťa na týchto destináciách najviac fascinuje a čo by si rada vyvrátila z predsudkov, ktoré o nich ľudia majú?
Mňa asi naozaj najviac fascinuje to, ako si tuto majorita ľudí na Slovensku myslí, že moslimovia, alebo arabi, sú hrozní, odstrašujúci, desiví a nepriateľskí. A pritom je to absolútny opak. Ja mám v týchto krajinách vo všeobecnosti skúsenosť s tými najmilšími ľuďmi. Dokonca som si všimla, že sme sa viacerí sprievodcovia zhodli na otázke, že najmilší ľudia na svete žijú v Iráne. „Šokujúco”, je to moslimská krajina. A práve preto sa mi tieto krajiny tak páčia, že ľudia tam žijú kvázi taký komunitný život, sú spolu vonku, trávia čas niekde v parkoch, na púšti, v reštauráciách – možno len s výnimkou letných mesiacov, samozrejme. Zároveň milujem islamskú architektúru – mozaikové mešity, púštne mestá, rušné bazáre, vždy ma nadchne tá atmosféra.
Páčia sa mi moslimské krajiny, pretože ľudia tam žijú kvázi taký komunitný život, sú spolu vonku, trávia čas niekde v parkoch, na púšti, v reštauráciách…
Moja ďalšia otázka je presne k tomu, čo si spomenula. Podľa teba sú najmilší ľudia z Iránu, máš aj nejaký konkrétny zážitok alebo stretnutie, ktoré ti to potvrdilo?
Mám. My sme tam teda boli veľmi dávno, v roku 2014, tesne po vysokej škole a nemali sme žiadne peniaze. No a niekto nám povedal, že na celý dvojtýždňový výlet po Iráne nám bude stačiť 500 eur. Takže sme si zobrali 500 eur v cashi, keďže sa tam vtedy nedali vyberať peniaze z bankomatov. Lenže hneď v prvý deň sme minuli cez 100 eur a zistili sme, že to vôbec, ale vôbec nebude je také lacné, ako sme si mysleli.
Tak som prišla s nápadom, aby sme skúsili Couchsurfing, s ktorým som mala len malé skúsenosti z iných krajín, hlavne z Ameriky. Nás však bolo päť, a to bol dosť problém. Napísala som večer správu asi desiatim ľuďom, či by nás nejak pomestili, a do rána deväť odpovedalo, že „jasné, prosím, príďte kedykoľvek“. Ľudia nás prichýlili u seba doma, zdôzarňujem, že vždy všetkých piatich, pričom spali sme bárskde na koberci, na zemi, proste našli pre nás vždy miesto. A my sme cez tieto domáce ubytovania zistili, že oni boli absolútne nadšení z toho, že niekto prišiel spoznať ich krajinu a že majú možnosť nám ukázať svoje mesto. Boli neuveriteľne priateľskí, veľa sa zaujímali aj o nás, vozili nás po meste, zoznámili s celou rodinou a doteraz som s niektorými z nich v kontakte. Dokonca nás jeden kamarát s rodinou prišiel pozrieť na Slovensko.
Vraj nikde necestuješ bez počítača, lebo striháš podcasty doslova odvšadiaľ. Máš nejakú smiešnu alebo bizarnú historku, kde si musela robiť štúdio na nečakanom mieste?
Tak tri mesiace v Austrálii sme žili v aute, čiže kdekoľvek v austrálskej púšti (smiech). Tam som chodila hľadať signál na kadejaké akože kopčeky a nahrávala som z auta alebo zo stanu.
Ďalej veľmi rada spomínam, ako sme cestovali v Číne, v provincii Yunnan, a boli sme ubytovaní v štandardnom backpackerskom hosteli, kde nás bolo 10 na izbe, takže tam som nahrávala z toho môjho jedného miestečka na posteli, takže tam bolo občas počuť chrchlanie mojich spolubývajúcich. Toto sa potom zopakovalo aj vo Vietname či Kambodži.
No a potom samotný strih. Ja som „prisámvačku” strihala už v každom jednom dopravnom prostriedku. Napríklad vo vlaku na Transsibírskej magistrále alebo v nočnom autobuse, ktorý nás viezol z ruských hraníc do Kyjeva. Strihala som na lodi cestou do Vancouveru, v lietadle pracujem úplne pravidelne a je to moje najobľúbenejšie miesto na strih, lebo ma nevyrušujú žiadne notifikácie a môžem sa sústrediť na prácu. Pravidelne som strihala aj v aute na diaľnici medzi Dubajom a Abu Dhabi. Skrátka, nie je asi miesto, ktoré som navštívila a nerobila tam podcasty. Aj po nociach na zájazdoch, ktoré som sprevádzala, som editovala alebo nahrávala epizódy. Je to už taký môj trademark, že niekde vytiahnem komp a začnem robiť podcasty.
Teraz je tvojím najväčším dobrodružstvom malý Oli. Máš už nejakú destináciu, kam s ním pôjdeš a ktorú by si mu chcela ukázať ako prvú, keď vyrastie?
Ja absolútne bytostne túžim precestovať Južnú Ameriku a veľmi by sa mi páčilo, keby sme to vedeli absolvovať aj s Olíkom, vybrali by sme sa na taký naozaj dlhší výlet od Kolumbie až po Patagóniu. Čiže to je asi taký môj sen. Ale na prvý výlet som ho (okrem Považskej Bystrice, samozrejme) zobrala do Prahy a potom sme šli letecky za kamoškou do Londýna.
No a ako sa dá skĺbiť materstvo, cestovanie, podcasty, kórejské bistro Dosirak, ktoré máte spolu s manželom, a teraz ešte aj práca pre Nomadix? Znie to ako obrovské množstvo práce, máš na to nejaký recept?
Ehm, každý, kto ma pozná, vie, že sa vždy niekde naháňam, meškám a vediem taký punkový život, tak neviem, či som tá pravá na rozdávanie rád… (smiech). Ale teda, najdôležitejšia je logistika a postupné rozplánovanie si aktivít počas dňa s tým, že sa viem „rekalibrovať“, keď sa mi zrazu niečo zmení. Zároveň človek musí mať ozaj rád veľmi aktívny život – že ráno odídem z domu a vrátim sa až večer. Ja si napríklad absolútne neviem predstaviť, že by som bola doma zavretá s Olíkom, alebo že by som teraz bola na 100-percent iba mama.
Napriek tomu, že sa, samozrejme, snažím byť tou najlepšou mamou, tak si myslím, že je dôležité sa stále udržiavať aj v nejakej mentálnej a fyzickej kondícii a robiť veci, ktoré ma vždy tešili. To sú práve podcasty, cestovanie, šport, káva a tak ďalej. Takže skôr, ako by som ostala doma, si hľadám spôsoby, ako to skĺbiť. A našťastie máme skvelé bábätko, ktoré nám to dovoľuje. Olíka pravidelne beriem na nahrávania aj na väčšinu svojich aktivít. On je naozaj strašne zlatý…
Dokonca aj teraz ho máš na rukách.
Dokonca aj teraz ho mám na rukách a zvláda to s nami. Ale, samozrejme, čím je väčší, tak vyžaduje viac pozornosti a niektoré aktivity som už musela upraviť, resp. som z nich ubrala. Ale vo všeobecnosti si myslím, že je super zapájať deti, a najmä zapájať matky s deťmi do bežných aktivít. Teraz nedávno bola na sociálnych sieťach diskusia o verejných podujatiach – že zavoláš tam mamu, ale neposkytneš jej žiadny priestor pre deti, takže veľa žien sa tam jednoducho nemá ako dostať alebo sa vyslovene bojí chodiť medzi ľudí s deťmi. Takže treba vytvoriť aj v spoločnosti podmienky na to, aby matky neboli zavreté doma, a nedávať im stále najavo, že “prečo si vonku s tým malým bábätkom”. Ja som dostala veľa takýchto komentárov od úplne neznámych ľudí na ulici a nemyslím si, že to je okej. Proste nútiť ženy byť zavreté doma je absurdné a ja sa snažím ísť v tom možno nejakým príkladom.
Vo všeobecnosti si myslím, že je super zapájať deti, a najmä zapájať matky s deťmi do bežných aktivít…. Takže treba vytvoriť aj v spoločnosti podmienky na to, aby matky neboli zavreté doma, a nedávať im stále najavo, že “prečo si vonku s tým malým bábätkom”. Ja som dostala veľa takýchto komentárov od úplne neznámych ľudí na ulici a nemyslím si, že to je okej. Proste nútiť ženy byť zavreté doma je absurdné a ja sa snažím ísť v tom možno nejakým príkladom.
Čo ťa presvedčilo pridať sa práve k Nomadix? Ako si myslíš, že vieš spojiť tvoje skúsenosti sprievodkyne, novinárky, podcasterky s administratívou a mediálnym obsahom?
Pre mňa je Nomadix jednoznačne projekt, ktorý má veľký potenciál. Obidvoch vás dobre poznám a viem, že ste extrémne pracovití, zodpovední ľudia, ktorí predtým viedli a pracovali pre rôzne agentúry a sprevádzajú naozaj tip-top. A všetky moje schopnosti, ktoré mám ako sprievodkyňa, ste ma vlastne naučili vy, čo si veľmi vážim, a aj preto som s vami chcela do tohto projektu ísť.
Ste veľmi systematickí a zodpovední a myslím si, že na trhu chýbala takáto cestovka, ktorá by navyše spájala expedičné cestovanie s takým pohodovým štýlom. Teda nie žiadny luxus a extrémne drahé zájazdy, ale niečo, čo si môže dovoliť viacero ľudí, a umožňuje im to vidieť svet. Pretože to je práve podľa mňa dôležité, aby ľudia neostali žiť len vo svojej bubline alebo dedine, z ktorej nikdy nevytiahli päty, ale aby šli do sveta, spoznávali, zažili niečo a pomáhalo to búrať predsudky, ktoré my ako národ máme, bohužiaľ, vo veľkom zakorenené.
Vo svojom profile si spomenula ako obľúbené destinácie hodvábnu cestu, Hunza Valley, Aït Benhaddou… keby si si mohla zobrať skupinu zajtra hocikam bez rozmýšľania, kam by to bolo?
Do Pakistanu.
Prečo?
Ja s najväčšou láskou spomínam na náš výlet v Pakistane, kedy sme prešli údolím Hunza Valley a Karakoram Highway až k najvyššie položenej hranici medzi Pakistanom a Čínou, kde sme išli na motorkách. Je to spojenie nádhernej prírody, veď všade naokolo sú 6-, 7- až 8-tisícovky, a ľudí, ktorí žijú tradičným spôsobom a sú ozaj až odrezaní od takej reality bežných dní. Mne sa tam neskutočne páčilo a, samozrejme, tiež to búra bariéry o tom, ako veľmi je Pakistan nebezpečná krajina.
Jasné, zlé veci sa dejú, ale dejú sa všade po svete. My sme v Pakistane stretli skvelých, priateľských ľudí a videli nádherné miesta, som presvedčená o tom, že by sa tam páčilo aj ľuďom, čo chcú ísť na zájazd.
Myslím si, že na trhu chýbala takáto cestovka, ktorá by navyše spájala expedičné cestovanie s takým pohodovým štýlom. Teda nie žiadny luxus a extrémne drahé zájazdy, ale niečo, čo si môže dovoliť viacero ľudí, a umožňuje im to vidieť svet. Pretože to je práve podľa mňa dôležité, aby ľudia neostali žiť len vo svojej bubline alebo dedine, z ktorej nikdy nevytiahli päty, ale aby šli do sveta, spoznávali, zažili niečo a pomáhalo to búrať predsudky, ktoré my ako národ máme, bohužiaľ, vo veľkom zakorenené.
Hovoríš, že ideálna cesta je s dobrou spoločnosťou. Dá sa cestovať aj s Olim ako dobrou spoločnosťou, teda s dieťaťom?
Samozrejme, Oli je úplný parťák už teraz, ale zatiaľ je jednoduchý na manipuláciu – ide tam, kde ja chcem. Viem, že to na nejaký čas bude asi aj tak, že pôjdeme skôr tam, kde on bude chcieť. A bude to pravdepodobne detské ihrisko, nie nabatejské vykopávky (smiech). Ale viacerí rodičia, ktorí cestujú s deťmi, mi povedali takú peknú vec, že je krásne pozerať sa na svet detskými očami a spoznávať ho nanovo tak, ako si to my dospelí možno už neuvedomujeme. Takže na to sa mega teším, že budem vidieť niečo úplne iné, čo by som si ako dospelý človek nevšimla, a moje dieťatko to vidí.
Už len zhrnutie na záver – žila si vo viacerých krajinách sveta, čo by si odkázala ľuďom, ktorí váhajú vydať sa na svoju prvú veľkú cestu, alebo sa boja neznáma?
Že keď vás pritom niekto bude viesť, sprevádzať, je to oveľa jednoduchšie. Naozaj. A to sa môže kľudne týkať aj rodiny, ja to vidím aj u nás, že niektorí rodinní príslušníci sa báli ísť napríklad do moslimských krajín, ale keď sme tam išli spolu, alebo ja som ich nejakým spôsobom motivovala, tak si uvedomili, že zrazu to nie je také strašné, ako si mysleli. Že vlastne svet je oveľa krajšie miesto a netreba sa fixovať na to, že: „Ježiš, tam sa mi môže niečo stať.“ To je tá mentalita, ktorú máme, bohužiaľ, zakorenenú.
No keď ideš s niekým, kto ti pomôže krok po kroku objavovať a odbúrať ten stres, tak je to naozaj veľmi pekný zážitok, ktorý otvára obzory. Veľa ľudí, ktorí takto išli niekde a cestovali, dajme tomu, so sprievodcom, si už potom dokážu zorganizovať výlet aj sami a tešia sa z toho, že nabrali odvahu. Dalo im to empowerment a akúsi istotu.
