„Sprievodca musí vyžarovať rešpekt, ja som vždy vyzeral ako mladé ucho,“ hovorí Peťo Hliničan, ktorý sprevádza už vyše 15 rokov a od júna 2026 je spolumajiteľom cestovnej kancelárie Nomadix. Pochádza z Bratislavy, vyštudoval prekladateľstvo a tlmočníctvo na prestížnej University College London. Po škole pôsobil v Čile v rámci rozvojového programu OSN English Opens Doors, kde sa začala jeho celoživotná fascinácia Latinskou Amerikou. Medzi jeho najobľúbenejšie destinácie patria Peru, Bolívia, Čile, Argentína a predovšetkým Patagónia, ktorú považuje za jedno z najkrajších miest na svete. Legendárne Machu Picchu navštívil viac ako tridsaťkrát.
Ako sa najčastejšie predstavuješ, respektíve ako charakterizuješ, kto si?
Často hovorím, že som prekladateľ a tlmočník, ale je to z toho dôvodu, že nie vo všetkých krajinách môžem povedať, že som sprievodca. Čiže, dajme tomu, tlmočník a sprievodca, ale vnútri cítim, že som asi v prvom rade sprievodca. Venujem sa tomu už skoro 15 rokov a je to práca, ktorá ma naozaj napĺňa. Robím ju, pretože mi prináša radosť, aj keď je náročná. Myslím si však, že som sa v tom vo veľkej miere našiel.
Čiže sa označuješ aj za cestovateľa?
Niekedy sa ním označujem, ale je to skôr marketingový názov. Úplne sám seba za cestovateľa asi nepovažujem. Povedal by som, že som človek, ktorý miluje cestovanie a jazyky. Vlastne tak som sa k cestovaniu dostal – študoval som prekladateľstvo a chcel som vyskúšať život v iných krajinách. Preto som išiel do Čile a do Anglicka. Popravde, nemám označenie „cestovateľ“ úplne rád.
Prečo?
Pretože drvivú väčšinu času cestujem hlavne s klientmi ako sprievodca. A my často hovoríme, že sprievodcovia necestujú. Ako sprievodca som skôr spoločník, ktorý sa stará o iných ľudí. Nemám čas si reálne niektoré miesta užívať, lebo stále myslím na to, čo sa môže stať, čo sa môže pokaziť, kde môže nastať chyba a ako jej predísť.
Dobre, ale predtým, ako si robil sprievodcu, si cestoval aj sám, často do mnohých menej známych či nebezpečných destinácií. Vnímaš sa teda aspoň ako dobrodruh?
Ľudia ma tak často označujú v rôznych článkoch alebo rozhovoroch, ale ja sa za dobrodruha nepovažujem. Na to stále cestujem málo oproti niektorým iným ľuďom, ktorých ja vnímam ako dobrodruhov alebo poriadnych cestovateľov.
Čo z teba teda urobilo sprievodcu, respektíve cestovateľa-sprievodcu? Bola to nejaká prvá cesta, alebo konkrétna skúsenosť, keď si si povedal, že toto chcem naozaj robiť stále?
Sprievodcu zo mňa určite spravil nástup do CK Bubo, keď som začal tú prácu robiť prvýkrát. A mysm, že cestovateľa zo mňa spravila cesta cez Beringovu úžinu – jedna z najextrémnejších expedícií, ktorej som sa zúčastnil. Tam sme naozaj museli ísť za hranicu komfortu či čohokoľvek, čo sme poznali, a išli sme do veľkého neznáma aj veľkého nebezpečenstva. Tam som si kvázi uvedomil, že takéto extrémne cestovanie je úplne iná liga ako to, čo som zažíval dovtedy. Tiež som si uvedomil, že to nechcem robiť dlhodobo vzhľadom na to, že to kladie obrovské nároky na ľudí okolo mňa.
Ale takto – ja považujem za cestovateľa takmer kohokoľvek, koho to baví a kto si cestovanie užíva, bez ohľadu na to, či chodí každý rok do rezortov v Egypte, spoznáva Slovensko pešo, alebo cestuje do odľahlých končín sveta.
Sníval si o niečom takom, keď si bol dieťa? Byť cestovateľom, dobrodruhom… Mal si napríklad nejaké vzory?
Asi úplne nie, nevedel som si to predstaviť. Hoci o tom, že pôjdem študovať do cudzej krajiny, konkrétne do Austrálie, som sníval asi od dvanástich rokov. Vtedy niekto prišiel prvýkrát na našu školu predstaviť študijné pobyty v zahraničí a mňa to absolútne fascinovalo. Pamätám si, že som prišiel domov úplne nadšený a rozprával som o tom rodičom. V tom čase však nemali peniaze na to, aby som mohol ísť na druhú stranu sveta. Až keď som mal 18 alebo 19 rokov, išiel som študovať do Anglicka.
Spomínam si ešte na situáciu, keď som cestoval autom s mojou bývalou priateľkou a ona sa ma pýtala, čo by som chcel robiť, keby som mohol robiť čokoľvek. Povedal som, že chcem byť cestovateľ, na čo mi odpovedala, že to je blbosť, nič také neexistuje. A ja vravím: „Určite existuje, len ešte neviem, čo to je.“ O týždeň nato dala moja najlepšia kamarátka na Facebook reklamu, že Bubo hľadá sprievodcov. Ukazujem jej to: „Pozri, toto je ono, toto je to, o čom som ti minulý týždeň hovoril!“ Odpoveď bola: „Len cez moju mŕtvolu.“ (smiech) No a tam sa začala moja cesta…
Ako vyzerali tvoje začiatky v cestovnej kancelárii Bubo?
Nastúpil som v roku 2013 a pamätám si, že na prijímacom pohovore mi hovorili, že to bude náročné, že si aj poplačem a budem tú prácu v nejakom momente nenávidieť. Tiež mi predpovedali, že sa pravdepodobne rozídeme s priateľkou a že s tým budem chcieť skončiť. Vraj mi bude trvať asi dva roky, kým sa do toho dostanem – teda kým budem naozaj dobrým sprievodcom.
Bola to pravda?
Spätne viem, že áno. Zo začiatku som si to však vôbec nemyslel. Moje prvé zájazdy boli podľa mňa veľmi dobré, naozaj mi vyšli. Ako mladý, arogantný muž som si myslel, že ja už som tam, že som všetko predbehol a už to jednoducho viem. Približne po pol alebo trištvrte roku však prišli náročné zájazdy a stalo sa presne to, čo mi hovorili. Rozišiel som sa s priateľkou, plakal som na zájazde, cítil som sa osamelo, chcel som ísť domov, chcel som s tým skončiť… Naozaj mi trvalo asi dva roky, kým som si uvedomil a naučil sa základné princípy a zručnosti, ktoré dobrý sprievodca potrebuje. Aby som tú prácu vedel zautomatizovať a aby som mal pokryté tie základné body, ktoré človeka robia dobrým sprievodcom.
Pamätáš si, ktoré boli tvoje prvé destinácie, kde si sprevádzal?
Austrália a Nový Zéland. Čiže som si hneď prvou cestou splnil svoj sen dostať sa do Austrálie, kam som chcel ísť pôvodne na štúdiá. Potom som letel z Nového Zélandu do Peru úplne krkolomným 42-hodinovým letom s asi štyrmi prestupmi. Išiel som sprevádzať trasu Peru, Bolívia, Čile, Argentína, Brazília. A to aj napriek tomu, že mi pôvodne povedali, že budem prvých niekoľko rokov sprevádzať hlavne anglicky hovoriace destinácie, keďže som študoval na britských univerzitách. Nakoniec mi Latinská Amerika prirástla ku kariére. Potom som drvivú väčšinu času sprevádzal hlavne Južnú Ameriku – od Venezuely až po najjužnejší cíp Čile.
To asi aj preto, že hovoríš po španielsky.
Hovorím aj po španielsky, jeden rok som žil s čilskou rodinou priamo u nich doma v Čile. Máme fantastické vzťahy, stále si píšeme a navštevujeme sa. Odkedy som odtiaľ v roku 2010 odišiel, bol som ich pozrieť asi deväťkrát.
S akými problémami si zápasil na svojich prvých zájazdoch?
Určite s nedostatkom spánku. Taktiež s tým, že v prvých destináciách, aj napriek tomu, že som ich predtým navštívil, som ešte nebol úplne zohratý s domácimi sprievodcami, nepoznal som všetky miesta dokonale alebo som šiel naslepo. Človek tiež ešte nemal zaužívané všetky triky, ako ľudí presvedčiť, že je odborník a vyzná sa.
V mojom prípade bolo najväčším problémom to, že keď som mal 25 či 26 rokov, vyzeral som ako 18-ročný chlapček. Také vrabčiatko – 60-kilový, vychudnutý Harry Potter (smiech). Pamätám si moment, keď som priletel z brazílskej alebo peruánskej džungle na ďalší zájazd. Klienti už boli na hoteli a iný sprievodca ich pripravil na môj príchod. Úplne presne si pamätám to zdesenie v ich tvárach, keď som schádzal dole po schodoch. Bolo to ako scéna z hollywoodskeho filmu. Hovorili si, aký mladučký chlapec sa o nich prichádza starať najbližšie dva týždne v nebezpečnej Južnej Amerike. To so mnou zostalo doteraz – výzor je skrátka veľmi dôležitý. Ja som vtedy nemal výzor rešpektovaného a skúseného sprievodcu, vyzeral som ako mladé ucho.
„Nemal som výzor rešpektovaného a skúseného sprievodcu – vyzeral som ako mladé ucho.“
Myslíš si, že fyzická stránka a celkový prejav sú pre sprievodcu kľúčové?
Jasné. Určite si myslím, že výzor alebo aura zohrávajú veľkú rolu. Dokonca som v nejakom podcaste počul rozhovor, kde hovorili, že je dokázané, že aj v politike majú vyšší, urastení chlapi väčšiu kredibilitu. Jednoducho máme taký stereotyp v sebe zakódovaný – že takto má vyzerať náš vodca.
Čiže sprievodca by mal vyžarovať rešpekt.
Áno, presne tak. Čo ja som vtedy určite nevyžaroval. Viem, že aj mnohé moje kolegyne s tým mali problém, ak boli malé a útlučké, ako napríklad moja partnerka Veronika. Ten rešpekt si museli ozaj vydrieť. Potom to už ide. Človek musí ukázať, že sa vyzná, nestratí sa, má veci pod palcom, vie organizovať skupinu, podávať informácie a tiež si vie ľudí vypočuť.
Ktoré sú podľa teba najdôležitejšie vlastnosti, ktoré by mal sprievodca mať?
Podľa mňa je jednou z najdôležitejších vlastností sprievodcu nepodľahnúť tlaku. Ako na Titanicu, keď sa potápa – kapitán musí stále stáť na mostíku, tváriť sa, že sa nič nedeje, zostať na ňom do posledného momentu a evakuovať všetkých ostatných. Ty musíš byť tým kapitánom pre všetkých ostatných. Oni môžu panikáriť, že nestíhame, meškáme, že sú demonštrácie, záplavy, zemetrasenie… Ale aj napriek tomu, že vnútri panikáriš aj ty, navonok musíš zostať chladný, pokojný. Tým často upokojíš aj ľudí. Keď vidia, že ťa situácia nerozhádže, majú pocit, že si ju zažil už stovkykrát, čo ani nemusí byť pravda. Jednoducho musíš byť prístavom pokoja pre všetkých ostatných.
Dostal si sa do situácie, keď si musel byť takýmto upokojujúcim kapitánom?
Dovolím si povedať, že takmer na každom jednom zájazde sa taká situácia stane, či už viac alebo menej závažná. V meste La Paz som zažil obrovské protesty, keď bolo v uliciach stotisíc učiteľov práve počas našej prehliadky. Kričali po nás, hádzali kamene a dav vyzeral veľmi nepriateľsky. Zažil som blokádu miest, kde sa pálili pneumatiky a, samozrejme, za všetko mohli „bieli turisti“, takže nás nechceli pustiť z mesta. Zažil som zrušenie letov, meškania, zasnežené horské priechody.
Na Sokotre nám zrušili dva lety po sebe a museli sme s ľuďmi zostať päť dní navyše zaseknutí na ostrove. Šírili sa pritom informácie, že lietadlá zrušili kvôli možnému ostreľovaniu od húsíovských rebelov. Minulý rok v Tichomorí nám opätovne zrušili let bez náhrady, po týždni sme nakoniec museli z ostrova odchádzať trajektom. Čiže tých situácií bolo obrovské množstvo. Ja sám, keď som sprevádzal, som si na Ceste smrti v Bolívii zlomil kľúčnu kosť a musel som ísť na operáciu, pričom som mal so sebou 38-člennú skupinu.
Čiže si sa postupne zlepšoval v tom, ako tieto momenty ustáť?
Po tých dvoch rokoch som sa to už relatívne naučil. Dovtedy som bol trošku namyslený a myslel som si, že som zjedol všetku múdrosť sveta a predbehol vývoj, ale nebolo to tak. Až spätne si človek uvedomí, ako strašne veľa vecí nevedel. Dnes mi už prídu automatické. Nehovorím, že niekedy nespravím chybu, samozrejme, každý robí chyby. Myslím si však, že v zvládaní krízových situácií som naozaj dobrý.
Veľa z tých situácií, ktoré si práve opísal, môže ľudí vystrašiť, že sa budú báť ísť na nejaký zájazd. Existuje niečo ako mýtus o nebezpečných krajinách? Sú krajiny, ktoré sú naozaj nebezpečné a nedá sa tam cestovať, alebo je len dôležité vedieť, ako sa v nich správať?
Platí oboje. Samozrejme, existujú aj nebezpečné krajiny, ale dá sa do nich cestovať. Nie je to vyhradené len pre hŕstku dobrodruhov, ktorí majú odvahu. Môže tam cestovať takmer ktokoľvek, pokiaľ dodržiava základné pravidlá. Na to kladieme veľký dôraz, keď organizujeme niektoré, povedal by som, nebezpečnejšie alebo extrémnejšie cesty.
Niekedy je však veľmi ťažké určiť, čo je nebezpečná situácia. Ja stále hovorím, že ani napríklad aréna v Manchestri nebola nebezpečná, kým tam na koncerte Ariany Grande nevybuchla bomba. Týždeň či mesiace predtým, roky, to bolo bezpečné miesto v jednom z najcivilizovanejších a najkultúrnejších miest sveta. Čiže nebezpečenstvo je často len zlomok sekundy, keď nejaký blázon spraví niečo neštandardné. Toto sa môže stať hocikde, ale sú, samozrejme, zóny a krajiny, kde je tá pravdepodobnosť omnoho vyššia. Vtedy musíme dbať na to, aby sme riziko čo najviac znížili.
Navštívil si takéto krajiny, kde je podľa teba nebezpečenstvo pravdepodobnejšie?
Navštívil som mnohé z nich – Afganistan, Irak, Sýriu, Venezuelu a ďalšie krajiny, ktoré nie sú úplne ideálne na masový turizmus a ležia trochu mimo vychodených chodníčkov. Buď tam však cestujeme s dobrými lokálnymi sprievodcami či fixermi, alebo veci konzultujem s niekým skúsenejším, kto už to miesto navštívil.
Potom existujú rôzne triky, ako manažovať niektoré situácie – napríklad nerozprávať ľuďom, kam konkrétne ideš a kde si bol, aby nevedeli odhadnúť tvoju trasu, a nepostovať na sociálne siete v reálnom čase. Taxík si vždy brať o pár ulíc ďalej, ako bývaš. Alebo naopak, tak ako v Rio de Janeiro, brať si vždy oficiálny taxík od dverí k dverám. Žiadne také, že „prejdem sa ešte po promenáde sám v noci“. Jednoducho dbať na pravidlá bezpečnosti. A hlavne počúvať domácich. Keď k tebe v metre niekto z miestnych príde a povie: „Tu by si nemal byť, nie je to bezpečné,“ treba to akceptovať a čo najrýchlejšie z tej zóny vypadnúť.
Dá sa na takýchto miestach sprevádzať skupina klientov? Teda či existujú miesta alebo situácie, ktoré ťa už zastavia s tým, že „sem by som ľudí radšej nebral“?
Nie, nemyslím si. Podľa mňa sa klienti dajú zobrať takmer kamkoľvek. Ale na druhej strane som názoru, že svet je taký obrovský a plný prekrásnych miest, že nemá zmysel cestovať len do nebezpečných, bojových zón. Treba si užívať aj bezpečné, krásne miesta – či už turistické, alebo neturistické. Nie som zástancom len extrémneho cestovania.
„Svet je plný prekrásnych miest na to, aby sme cestovali len do nebezpečných bojových zón. Treba si užívať aj tie bezpečné a krásne – neturistické aj tie turistické.“
Späť k tvojej sprievodcovskej kariére. Ako dlho si pôsobil v cestovnej kancelárii Bubo?
V Bubo som bol sedem rokov. Potom som osem rokov pôsobil v Travelistane.
Čo ťa prinútilo odísť z Bubo, vtedy najväčšej expedičnej cestovnej kancelárie?
V tom momente som mal pocit, že sa naše cesty rozišli. Dostal som relatívne dobrú ponuku z Travelistanu a okrem toho som nebol spokojný s prístupom k sprievodcom. Teda s tým, ako sa starali o svojich ľudí. Chcel som to robiť inak.
Akú ponuku si dostal z Travelistanu? Aká bola tvoja rola?
Travelistan bol v tom čase len osobným blogom, ktorý spisoval zážitky Martina a Marty. Marta potom z Travelistanu odišla a keďže som s Martinom vtedy relatívne veľa cestoval, dohodli sme sa, že skúsime blog posunúť niekam inam. Že z toho spravíme reálny cestovateľský portál so širším portfóliom, a teda z toho spravíme normálny biznis, aby sme mohli z cestovania žiť, nielen to mať ako hobby.
Čiže založiť cestovnú kanceláriu.
Áno, aj. Zo začiatku to nebolo úplne v pláne, ale táto myšlienka napokon prišla odo mňa a z veľmi jednoduchej blogovej stránky sme spravili cestovateľský portál vrátane cestovnej kancelárie, ktorý sa stal jedným z najznámejších na Slovensku.
Na čo si z týchto ôsmich rokov, keď si robil pre Travelistan, najviac hrdý?
Asi na tú cestovnú kanceláriu – ako sa jej v danej dobe darilo a ako vyrástla. Ja som ju viedol približne až do polovice roka 2025. Myslím si, že sa nám ozaj darilo, klienti sa vracali a mali sme vynikajúce referencie od ľudí aj partnerov. To ma naozaj napĺňalo a veľmi tešilo. Preto ma aj nesmierne mrzí, že to skončilo.
Prečo to skončilo a nakoniec si musel z Travelistanu odísť?
Na Travelistan a najmä na môjho spoločníka začali mať podľa mňa vplyv osoby, ktoré neboli vôbec prospešné a zmenili kopec vecí. Oni určite vedia, o koho ide. Prestali sa plniť sľuby a najmä dohodnuté pravidlá, ktoré sme mali zavedené, a ja som sa nechcel pohybovať v takomto prostredí. Jeden z nás pracoval omnoho viac na svojom verejnom profile než v prospech spoločnej firmy. V podobnej cestovke som už pracoval a práve preto som odtiaľ odišiel, takže som to nechcel zažívať druhýkrát. Bolo to ako déjà vu.
Ako si reagoval na obvinenia, že si chcel ukradnúť značku Travelistan?
Nie všetko, čo sa objavilo na sociálnych sieťach a v médiách, je pravda. Je to omnoho komplikovanejšie. Mne nešlo o vplyv na sociálnych sieťach. V danom momente mi išlo najmä o záchranu značky Travelistan a úprimne som sa chcel s druhou stranou férovo dohodnúť, aby cestovka mohla pokračovať. Bohužiaľ, na moju mierovú ponuku reagovali absolútne odmietavo a vyvinulo sa to tak, že Travelistan padol.
Veľmi výpovedné je aj to, že z pôvodného tímu Travelistanu – ak berieme aj externých ľudí, ktorí s nami spolupracovali dlhodobo – s mojím spoločníkom aktuálne nespolupracuje nikto. S nami, naopak, veľa ľudí zostalo. To dokresľuje celý príbeh…
Aké pozitívne skúsenosti z Travelistanu si prenášaš do svojej aktuálnej pozície partnera v novej cestovnej kancelárii Nomadix?
Kopec vecí, najmä to, aké je to priviesť cestovnú kanceláriu od jej vzniku k úspešnému fungovaniu. Mňa to naozaj extrémne bavilo. Naučili sme sa neskutočné množstvo vecí, o ktorých sme ako sprievodcovia predtým vôbec netušili – či už sú to účtovné veci, právne záležitosti, marketing, alebo dizajnovanie stránky. Tiež sme sa naučili, ako pracovať so sprievodcami a vidieť to z tej druhej, manažérskej pozície.
No a, samozrejme, zostali nám kamarátstva a partnerstvá s množstvom ľudí, ktorí s nami spolupracovali v Travelistane, zostali nám verní a pokračujú s nami naďalej. Za to sme aj s Veronikou nesmierne vďační a ďakujeme im za podporu v našich začiatkoch.
V čom je Nomadix iný ako Travelistan?
Nechceme sa profilovať primárne na extrémne cesty. Snažíme sa prinášať unikátne zážitky z celého sveta bez toho, aby sme cielili vyslovene na destinácie, kde ide o život a ktoré sú ťažko dostupné. Chceme prinášať radosť z cestovania na relatívne nepoznané miesta sveta širokému publiku. Aby ľudia videli tie najkrajšie miesta na svete ešte predtým, ako ich objaví masový turizmus.
Nomadix teraz vedieš ty a tvoja partnerka Veronika, ktorá ho oficiálne založila. Aké je to pracovať v takomto partnersko-biznisovom zložení?
Ja sa do toho ešte len dostávam, Veronika to ťahala nejaký čas, kým som si ja potreboval od tohto všetkého oddýchnuť. Myslím si však, že nám to zatiaľ funguje veľmi dobre. Veronika robí rada veci, ktoré mňa nebavia – napríklad sociálne siete a všetko spojené s dizajnom a kreatívnou prácou. Mňa zasa baví pracovať s tabuľkami, číslami, textom a rôznymi dátami, čiže sa pekne dopĺňame. Samozrejme, raz za čas máme na vec iný názor, ale na 99 % sa vieme dohodnúť.
Kto ďalší je v tíme Nomadix?
Aj vďaka našim úžasným klientom sa nám darí celkom úspešne rásť, povedal by som možno až trošku nad očakávania, z čoho sme naozaj šťastní. Rozširujeme tím, ktorého súčasťou je Tina Paholík Hamárová – tá nám pomáha s článkami a audiovizuálnymi materiálmi. Potom máme nesmierne šikovného mladého sprievodcu Martina Buzogáňa, ktorý je veľkým odborníkom hlavne na Island, ale sprevádza aj v Indii a na Blízkom východe. Je to naozaj úžasný a veľmi talentovaný mladý sprievodca s obrovským rozhľadom, veľkým pokojom a charizmou.
V najbližšom čase sa k nám do tímu pripojí ďalší člen, ktorého ešte nebudeme menovať. Bude nám pomáhať s administratívou a každodenným chodom kancelárie. Samozrejme, spolupracujeme s ďalšími externými sprievodcami, ktorí sú našimi dlhoročnými kamarátmi a majú obrovské množstvo skúseností.
Už len krátko na záver, ktoré sú tvoje obľúbené zájazdy Nomadixu?
Jednoznačne mojou srdcovkou je Fidži a Tonga – plávanie s veľrybami. Pozerať sa do obrovského oka 40-tonového vráskavca dlhoplutvého patrí k nezabudnuteľným zážitkom. Nesmierne sa teším aj na zájazd do Južného Sudánu, kde ideme navštíviť pôvodné národy, ktoré pasú dobytok na rozľahlých pastvinách tohto najmladšieho štátu sveta. Prednedávnom sme tiež pridali expedičnú novinku – jazdu vlakom cez Saharu v Mauretánii na hŕbe železnej rudy. Toto je absolútne unikátna cesta, kde človek môže dokonale vykročiť zo svojej komfortnej zóny.
Za jeden z najkrajších a dlhodobo mojich najobľúbenejších zájazdov však považujem ostrov Sokotra. Tam by som sa vrátil kedykoľvek. Treba sa tam vydať čo najskôr, kým to tam nezmení masový turizmus. Teraz, aj kvôli vojne na Blízkom východe, je Sokotra opätovne veľmi málo navštevovaná, čiže paradoxne teraz je ten správny čas sa tam vydať.
A potom, samozrejme, moja obľúbená klasika, zájazd, ktorý som prešiel vyše 30-krát – Peru, Bolívia, Čile. Je to jeden z najkrajších zájazdov na tejto planéte. Bezproblémový, vychytaný, všetky muchy máme vychytané a stále ma to baví. Nesmierne sa tam teším aj tento rok.
S tou Sokotrou si mi nahral ešte na jednu tému – ako sa cestovanie za tých posledných 15 až 20 rokov, čo sprevádzaš, zmenilo?
Myslím si, že vďaka technológiám a internetu je v mnohých smeroch jednoduchšie, ale zároveň je pre sprievodcov náročnejšie. Dnes už nedokážete ľudí „opiť rožkom“, že prídete do Thajska, dáte si prvé Pad Thai a ľudia sú z toho úplne paf ako pred 20 rokmi, lebo v živote o Pad Thai nepočuli. Dnes všetky jedlá sveta zoženiete pomaly už aj v Bratislave alebo v ktoromkoľvek okresnom meste.
Ľudia poznajú z Instagramu naozaj detailné zákutia mnohých miest a udržať niektoré zážitky tajomstvom je skôr výnimočnosťou než štandardom. Preto je omnoho ťažšie ľudí v role sprievodcu nadchnúť. Kedysi ľudia išli na miesta, o ktorých nevedeli skoro nič.
„Chceme prinášať radosť z cestovania na relatívne nepoznané miesta sveta širokému publiku. Aby ľudia videli tie najkrajšie miesta na svete ešte predtým, ako ich objaví masový turizmus.“
Kam teda podľa teba smeruje cestovný ruch? Niektoré top pamiatky sú naozaj preľudnené. Krajiny ako Japonsko či Taliansko obmedzujú vstup do niektorých dedín, z ktorých je výhľad napríklad na Mount Fuji, lebo miestni ľudia sa na to už sťažujú. Kam to celé smeruje?
Myslím si, že to smeruje k vyhľadávaniu exkluzívnych zážitkov, ktoré budú drahšie a náročnejšie a kde bude ťažšie sa dostať. Odmenou však budú miesta bez masového turizmu. Ľudia budú viac ochotní ísť aj za hranu pohodlnosti a vyhľadávať miesta bez signálu. Myslím si, že toto budú v dohľadnom čase veľmi populárne miesta – niekde hlboko v pralese, na opustených ostrovoch, uprostred Tichomoria či vysoko v horách, kde ešte nedorazil internet.
Často ma zarazí, keď vidím štatistiky, že 90 % všetkých ľudí, ktorí cestujú, chodí na 10 % rovnakých miest. Takže je jasné, že tie najfrekventovanejšie miesta sú prepchaté turistami.
Kde sa vidíš ty osobne o nejakých 10 rokov? Kde vidíš Nomadix?
Pevne verím, že budeme patriť medzi najznámejšie a najkvalitnejšie cestovné kancelárie na Slovensku a v okolí. Ja osobne by som chcel naďalej sprevádzať, hoci v menšej miere. Mňa stále ten kontakt s ľuďmi napĺňa, baví a necítim sa vy vyhorený alebo zrelý do starého železa.
Chcel by som pomáhať cestovke dostať sa naozaj ďalej, robiť kvalitné a atraktívne cesty, ktoré si naši klienti budú užívať a z ktorých budú mať úžasné zážitky. Taktiež by som sa chcel venovať osvete – napríklad cez podcast sprostredkovať zaujímavosti zo sveta, naďalej robiť cestovateľské prednášky a možno k tomu pridať nejaký nový projekt, ktorý mám v hlave. Musím povedať, že cestovateľský podcast ma vyslovene napĺňal. Užíval som si to a robil som to skôr z potešenia než z iných pohnútok.
Myslím si, že je dôležité motivovať ľudí k cestovaniu, rozprávať aj o tom, aký je svet farebný a rôznorodý. Že nie všetci sme rovnakí a niektoré veci fungujú inde na svete inak, než ako to my považujeme za štandard. Že kultúrne rozdiely sú realitou a naše videnie sveta nie je to jediné správne.
Nevylučujem, že by som sa vo svojej kariére vrátil aj k učeniu. V zásade som začal ako učiteľ, kedysi som študoval na pedagogickej univerzite. Momentálne učím raz za čas na univerzite tretieho veku a nesmierne ma to baví. Samozrejme, prednášam najmä cestovateľské témy.